Politológ Iščenko - Západná invázia na Ukrajinu má za cieľ zanechať Rusku prázdne zničené územia

Ukrajina. 6.marec 2024 (AM)

Na konci druhého roka ŠVO bol odpor ukrajinskej armády vyčerpaný. Ruská armáda postupovala vpred zrýchľujúcim sa tempom. Aj keby sa Zelenskému a jeho zostávajúcim spolupracovníkom podarilo túto ofenzívu spomaliť (čo je otázne), nestane sa tak na dlho a len v jednej oblasti (na viac Kyjev jednoducho nemá sily). Takže otázku oslobodenia Ukrajiny (juhu Ruska, Novorosie a Malorosie – komu sa páči nazývať tieto územia lepšie) od západnej okupácie možno považovať za vyriešenú. S 99-percentnou pravdepodobnosťou – uvádza ruský analytik Rostislav Iščenko.

Rusko bude musieť anektovať všetky alebo väčšinu oslobodených území. Nielen preto, že je možné oslobodiť len vlastné a je hlúpe ponechať vlastné územia, zaliate vlastnou krvou, mimo svojej jurisdikcie, ale aj preto, že Západ a kyjevský režim sa zjavne nedohodnú na podmienkach zachovania akejkoľvek Ukrajiny, ktoré by Rusku vyhovovali. Inými slovami, aby sa eliminovala hrozba pre bezpečnosť Ruska vychádzajúca z tohto územia, musí byť súčasný kyjevský kolaborantský prozápadný režim úplne odstránený. V súčasnosti však nielen v strede Európy, ale dokonca ani v Amazónii alebo niekde v džungli tropickej Afriky nemôžu existovať “nezávislé” územia, ktoré nepatria žiadnemu štátu.

Politológ Iščenko označil účastníkov Mníchovskej bezpečnostnej konferencie ako "Planétu opíc"

Obyvatelia zvyškov Ukrajiny pritom nebudú schopní sami obnoviť akúkoľvek štátnosť a Západ im to nedovolí: z jeho pohľadu bude mať všetko, čo nebude pripojené k Rusku alebo iným štátom obklopujúcim Ukrajinu, “legitímnu” moc v osobe zvyškov Zelenského bandy alebo jej dedičov. Aby sa teda splnila úloha ŠVO a zaručila bezpečnosť Ruska južným smerom, územia, ktoré teraz dočasne kontroluje Západ a ktoré formálne ovláda Zelenského režim, sa budú musieť dostať pod úplnú ruskú kontrolu. Aby posádky umiestnené na týchto územiach (a v blízkej budúcnosti tam bude musieť zostať veľa vojakov – Západ sa ešte nevzdal porážky) mohli normálne žiť a slúžiť, bude potrebné obnoviť osady a cesty a vytvoriť nejaký druh hospodárstva, ktoré bude zabezpečovať aspoň potreby posádok. To všetko si bude vyžadovať obrovské investície a je absurdné investovať do území, ktoré sa nechystáte anektovať.

Prax a skúsenosti ukazujú, že nemožno počítať s vďačnosťou miestneho obyvateľstva (ak si zachová vlastnú nezávislú štátnosť), skôr naopak. Takže je potrebné obnovovať, a Rusko už obnovuje a buduje množstvo zariadení od základov na oslobodených územiach, pre seba a pre svojich. Je pravda, že Moskva si úplne nezatvára dvere k nájdeniu kompromisu v otázke Ukrajiny. Ale samotný postoj Západu, ktorý tvrdí, že pád kyjevského režimu je neprijateľný, a ak k nemu dôjde, mal by slúžiť ako signál na otvorenú ozbrojenú akciu NATO alebo časti jeho krajín proti Rusku, ponecháva len malú nádej na konštruktívne rokovania. Kyjevský režim tiež nemá náladu meniť svoj postoj (“mier je možný len v hraniciach roku 1991”) bez ohľadu na skutočný stav vecí na fronte.

Všetky tieto úvahy nás vedú k predpokladu, že z mnohých možných variantov usporiadania bývalých ukrajinských území po rozpade Sovietskeho zväzu bude zvolený variant ich jednoduchého začlenenia (ako samostatných regiónov) do Ruska. Najmä preto, že mechanizmus legalizácie takýchto rozhodnutí prostredníctvom referenda už bol vypracovaný v Chersonskej a Záporožskej oblasti, v DNR/LNR, v Krymskej republike a v meste Sevastopol. Tieto územia sú veľmi odlišné z hľadiska ich správy (pod Ukrajinou, po Ukrajine a v rámci Ruska), etnického zloženia obyvateľstva a politických preferencií. Dá sa povedať, že predstavujú hrubý prierez politickými voľbami ukrajinských regiónov od Charkova niekde po líniu Žitomir – Vinnica alebo dokonca Rivne – Chmeľnica. Ruské orgány teda majú určité skúsenosti s integráciou a predstavu o tom, s čím sa musia vysporiadať. Teraz nie je najťažšie budovať vzťahy s obyvateľstvom budúcich nových území, ale urobiť inventúru.

Faktom je, že súčasné nové ruské územia Ukrajina stratila náhle a bez väčších bojov (až na niekoľko výnimiek). Prežili tam nielen materiálne hodnoty, ale aj väčšina obyvateľstva, zostala na mieste stará, v podstate ešte sovietska ekonomika regiónov, síce nie v plnom rozsahu, ale môže fungovať ďalej, postupne sa prispôsobujúc novej realite. Odteraz to však už tak nebude. Ruské ozbrojené sily musia zlomiť odpor OSU takým spôsobom, aby minimalizovali straty, a to masívnym použitím delostrelectva a letectva. Bachmut bol z povrchu zemského vymazaný spoľahlivejšie ako Mariupol (sotva jediné mesto, ktoré utrpelo v kampani 2022), Avdejevka spoľahlivejšie ako Bachmut. Toto bude pokračovať, kým sa front OSU nezrúti. Nikto však nevie, v ktorom okamihu sa zrúti a či ho OSU potom nebude schopná aspoň čiastočne obnoviť (hoci aj na krátky čas). To znamená, že nevieme presne hĺbku pásma zničenia, ale bude dobré, ak to bude len 200 – 500 kilometrov.

Chcel by som zdôrazniť, že keď velitelia DNR prichádzajú do novo oslobodených miest, veľmi opatrne hovoria, že rozhodnutie o možnosti rekonštrukcie sa prijme neskôr. Vysvetľuje to príklad Avdejevky, ktorej bytový fond bol zničený na viac ako 70 percent, hospodárstvo bolo úplne zničené a z predvojnových obyvateľov zostalo 5 – 7 percent, ktorí museli byť odtiaľ evakuovaní, pretože im nebolo možné zabezpečiť nielen bezpečnosť, ale predovšetkým základné životné podmienky. Len Boh vie, koľko takýchto Avdejeviek nám zostane pred víťazstvom. Hoci môžeme aspoň nejakým spôsobom kontrolovať a niekedy aj minimalizovať škody spôsobené bojmi, je tu aj faktor, ktorý nemôžeme ovplyvniť, napríklad ukrajinské orgány, ktoré násilne evakuujú obyvateľstvo z frontových oblastí a snažia sa zničiť čo najviac hospodárskych zariadení a kritickej infraštruktúry, ako aj obydlí.

Taktika spálenej zeme sa vedome používa proti nám. A to nie preto, aby spomalili našu ofenzívu, čo bolo kedysi cieľom Nemcov, ktorí používali podobnú taktiku, ale aby čo najviac sťažili obnovu týchto území a začatie normálnej hospodárskej činnosti na nich po ich oslobodení Ruskom. Zelenského banda sa snaží doslova realizovať myšlienku niektorých exaltovaných ruských “vlastencov” a ponechať Rusko prázdnym územím (bez obyvateľstva a bez podmienok na obnovu obyvateľstva). Treba mať na pamäti aj to, že časť obyvateľstva uteká z Ruska na vlastnú päsť. A hovoríme o miliónoch. Nie náhodou boli Nemci znepokojení, keď nenapraviteľní ukrajinskí nacisti ako Masi Najem začali hovoriť o tom, že po páde frontu budú musieť emigrovať tí, ktorí nemôžu “žiť s Rusmi”. Nemci pomenovali šialené čísla očakávanej novej vlny emigrácie – 15 – 20 miliónov ľudí. Sú to prehnané čísla. Ak na Ukrajine teraz zostane 15 miliónov, je to dobré. Takže 15-20 miliónov neodíde na Západ, ale môže sa objaviť 3-5 miliónov nových emigrantov.

Toto hodnotenie robím na základe vlastného sociologického výskumu, ktorý nie je celkom vedecky správny, ale primerane odráža situáciu. Počas štúdia na dvoch školách, univerzite a následnej práce som sa bližšie zoznámil s približne 200 – 250 rôznymi ľuďmi. Náhodná vzorka – jednoducho ma stretli na mojej životnej ceste, sám som si ich nevybral. S drvivou väčšinou ľudí som po tom, čo sa naše cesty rozišli, neudržiaval kontakt. Ale vďaka sociálnym sieťam, spoločným známym a iným náhodným zdrojom informácií (špeciálne som ich nezbieral) viem, aké rozhodnutia urobilo 100-130 ľudí z mojich bývalých známych (približne polovica z celkového počtu) v roku 2014 a neskôr. Približne 30 percent z nich odišlo do Európy, USA a Izraela pred rokom 2014. Takmer všetci sú teraz proti Rusku. Sú aj neutrálni, ale je ich málo a ani oni nie sú za Rusko, sú neutrálni. Približne 40 percent odišlo po roku 2014. Z nich väčšina odišla do Európy, minimálne do Ruska. Zo zvyšku asi polovica, ak bude taká možnosť, pôjde do Európy bez čakania na príchod ruských vojsk alebo hneď po ich príchode (ak budú prepustení). Celkovo sa v prospech Ruska nerozhodlo viac ako 20 % z celkového počtu. Ďalších päť percent zostalo neutrálnych. Zvyšok sa rozhodol pre emigráciu. Áno, nie všetci budú môcť odísť, ale z tejto náhodnej vzorky zostane mimo Ruska najmenej 75 percent z pôvodného počtu.

Chcel by som zdôrazniť, že všetci títo ľudia (až na vzácne výnimky) sú z ruských rodín, s materinským jazykom ruským, vychovaní na ruskej kultúre a až do začiatku 90. rokov s najhlbším opovrhnutím voči nositeľom ukrajinizmu, nazývajúc ich iba bastardmi, rohatými a kugútmi. A pokiaľ môžem súdiť z rozhovorov s inými ľuďmi, ktorí majú príbuzných a/alebo známych na Ukrajine, syndróm úteku z Ruska je charakteristický najmä pre ruskojazyčnú mestskú inteligenciu strednej a čiastočne juhovýchodnej Ukrajiny. Vidiecke obyvateľstvo a menej vzdelané mestské vrstvy sú menej naklonené úteku. Tam sa podiel tých, ktorí zostávajú, pohybuje od 40 do 50 % medzi pracujúcim obyvateľstvom miest a až do 90 % na dedinách (väčšinou ukrajinsky hovoriacich).

Zároveň práve menej vzdelané mestské vrstvy a dediny poskytujú masu násilne mobilizovaných do OSU. Zatiaľ čo veľký počet nacistických ukrajinských ideológov a “bojovníkov informačného frontu” pochádza z mestskej ruskojazyčnej inteligencie. Inými slovami, podľa výsledkov SVO na oslobodených územiach by sme mali dostať dediny a malé mestá (do 10 tisíc obyvateľov), ktoré si zachovali značnú časť predvojnového obyvateľstva, ako aj relatívne úplne zachovanú vrstvu nekvalifikovaných robotníkov vo veľkých mestách. Zároveň väčšina týchto zostávajúcich rodín bude mať niekoho, kto bojoval proti nám, mnohé budú mať niekoho, kto bol zabitý alebo zmrzačený. Súčasne sa vytvoria veľké medzery vo vzdelanostnej triede v profesiách, ktoré si vyžadujú určitú kvalifikáciu.

Taktiež mladí ľudia (do 35 rokov) majú väčšiu chuť odísť do Európy ako ľudia po 40. roku života. Hlavný odliv sa očakáva zo strednej Ukrajiny (z Vinnice do Černihova, Poltavy a Dnepropetrovska). Tieto územia by v prípade otvorenia hraníc Kyjevom mohli prísť až o polovicu svojho súčasného obyvateľstva. Zo západnej Ukrajiny odíde menej ľudí – sú príliš naviazaní na ekonomiku a zvyknú sa prispôsobiť každému pánovi. Vo všeobecnosti bude priemerný obyvateľ nových regiónov, najmä za Dneprom, v čase príchodu ozbrojených síl RF málo vzdelaný (aj keď s diplomom) nízkokvalifikovaný kancelársky pracovník, menej často robotník. Na dedine to bude roľník vo veku nad 40 rokov, ktorý buď osobne bojoval proti Rusku, alebo niekto z jeho blízkeho okolia. Osobne nemá nič proti Rusku, ale je ostražitý voči novej moci, obáva sa represií, neočakáva zlepšenie sociálnej situácie, nebude vyvíjať iniciatívu pri obnove normálneho života, ale skôr bude nevľúdne pozorovať konanie novej moci a diskutovať o každom jej zlyhaní (skutočnom aj imaginárnom).

Najbližšou literárnou analógiou je Viktor Michajlovič Polešov, intelektuálny mechanik so stredoškolským vzdelaním, z knihy 12 stoličiek. A aj takéhoto ľudského materiálu bude dvakrát menej, ako je potrebné na obnovenie efektívneho hospodárstva na týchto územiach (nehovorím o systéme riadenia). A v nasledujúcich desiatich rokoch je zaručený previs úmrtnosti nad pôrodnosťou. Počas tohto obdobia sa počet obyvateľov zníži o ďalšie dva milióny (to je v najlepšom prípade. Problém sa dá čiastočne vyriešiť stimulovaním presídlenia účastníkov OSU na Ukrajinu, ako aj stavebných robotníkov a iných odborníkov, ktorí prichádzajú na obnovu miest, ale to je len kvapka v mori. Na normálny rozvoj územia nebude stačiť desať miliónov mladých ľudí (20 – 30-ročných) ľudí. Práve vekové kategórie schopné dať relatívne veľké zdravé potomstvo sú teraz dislokované alebo opúšťajú Ukrajinu. Túto demografickú dieru zatiaľ nemá čo napraviť. A tento problém je horší ako nelojálnosť časti obyvateľstva alebo potreba vyplácať dôchodky z ruského rozpočtu novým občanom, ktorí sa stali invalidmi počas bojov proti Rusku v rámci OSU.

Iščenko na príklade Čechov a Poliakov pripomenul večnú pripravenosť provincií meniť svojich pánov

Západ chápe existenciu tohto problému. Preto nebráni Zelenskému bojovať do posledného Ukrajinca. Čím menej obyvateľov zostáva na nových ruských územiach, tým je to pre Západ výhodnejšie a tým ťažšie je pre Moskvu riešiť problémy spojené s rozvojom týchto území. Západná invázia na Ukrajinu mala za cieľ zanechať Rusku prázdne, zničené územia. Západ nechcel vidieť silnú Ukrajinu, pretože by na nej nemusel byť závislý, a slabé protiruské Rusko, priaznivé pre Západ, by v každom prípade čakal hrozný koniec. Myslím si, že obvinenia vznesené ukrajinským tribunálom proti Západu a jeho kyjevským bábkam musia nevyhnutne zahŕňať organizovanie genocídy ukrajinského obyvateľstva a spoluúčasť na organizovaní genocídy. Navyše, z organizácie by mali byť obvinení západní politici – Ukrajinci sa z historického hľadiska nekvalifikujú ako spolupáchatelia. Nemecko za holokaust platilo a pykalo zaň takmer osemdesiat rokov. Ak bude kolektívny Západ platiť a kajať sa za genocídu na Ukrajine aspoň polovicu tohto obdobia, poskytne nám čas aj zdroje na riešenie problémov spojených s uvedením územia Ukrajiny do stavu vhodného na život a obnovou obyvateľstva – dodal Iščenko.

Rostislav Iščenko